Ladislav Mednyánszky

Maliar Ladislav Mednyánszky (1852 – 1919) patrí medzi významných predstaviteľov stredoeurópskeho maliarstva poslednej tretiny 19. a začiatku 20. storočia. Jeho život bol nesmierne zaujímavý a nekonvenčný, jeho pohľad na svet atypický a svieži. Mednyánszky predstavoval mimoriadne komplikovanú osobnosť. Mal skôr melancholickú ako hysterickú povahu, bol mimoriadne zdržanlivým, uzavretým a hanblivým človekom, v ktorom sa odohrávali obrovské vášne. Rovnako ho možno opísať ako citlivého, chápavého a sociálne založeného človeka, ktorý intenzívne prežíval nielen udalosti, ale aj cele dianie okolo seba. S neoblomnou zaťatosťou nasledoval svoje presvedčenie, videl veci zo svojho uhľa pohľadu a žil svoj život navzdory zaužívaným zvyklostiam a prázdnym konvenciám. Hlavnou snahou maliara bolo pomôcť trpiacim, neubližovať nikomu, avšak za každú cenu si zachovať nezávislosť a slobodu v myslení i tvorbe. 

Narodil sa 23. apríla 1852 v dome č. 5 na námestí v Beckove, v hornouhorskej aristokratickej rodine Eduarda Mednyánszkeho a Anny Márie, rod. Szirmayovej. Pri svojom krste získal tradičné rodové mená Szirmayovcov a Mednyánszkych: Ladislav Josephus Balthasar Eustachius. Od útleho detstva disponoval „bujnou“ fantáziou aj pochmúrnymi náladami, no kvôli meningitíde bol vychovávaný príliš úzkostlivo v prostredí súkromných učiteľov. Spomienky v denníkoch umelcovej sestry jasne poukazujú, že už od detstva sa ľahšie vyjadroval kresbani ako slovami. Dokumentujú to početné detské kresby, ktoré sú dnes majetkom SNG. Po tom čo v kaštieli v Strážkach v roku 1856 zomrel otec Anny Márie, Baltazár Szirmay, tak sa renesančný objekt dostal do majetku rodiny Mednyánszkych. Keďže kaštieľ bolo treba renovovať, aby bol vhodný na stály pobyt rodiny, presťahovali sa do Strážok pravdepodobne v roku 1861/1862. V Strážkach strávil mladý Ladislav Mednyánszky najšťastnejšie detské roky zahŕňané láskou rodičov, no už v tomto veku bol pomerne izolovaný od bežného detstva. K jeho detstvu patrili aj čeľadníci, kočiši a vidiečania. V Strážkach si vytvoril vzťah k dedinským ľuďom, obdivoval ich silu a vitalitu. Našiel si medzi nimi aj prvých priateľov, keďže s deťmi zo svojej spoločenskej vrstvy sa nestretával príliš často. Už od detstva patrilo k Mednyánszkeho najväčším záľubám pozorovanie prírody.

Jeho umeleckú orientáciu ovplyvnilo aj stretnutie s viedenským maliarom a akvarelistom Thomasom Enderom (1793 – 1875), ktorý si ho ako jedenásťročného talentovaného mladíka všimol počas návštevy v Strážkach. Thomas Ender chcel následne prispieť k výtvarnému rozvoju mladého umelca. Z Viedne mu preto posielal sádrové predlohy a veľa vzorov, ktorá musel mladý Ladislav kresliť.

Keď dovŕšil Ladislav Mednyánszky osemnásť rokov, tak sa začal pripravovať na štúdium polytechniky vo švajčiarskom Zürichu. Keďže však na prijímacích skúškach neuspel, tak odišiel do Solothurnu k učiteľovi Dölingerovi, ktorý ho mal pripraviť na prijímacie skúšky. Po Solothurne odišiel do Zürichu do prípravky na Polytechniku. Otec Eduard Mednyánszky sa veľmi zaujímal o inžinierstvo a prírodné vedy a svojho syna vychovával tiež v tomto duchu.

Po návrate do Beckova k starej mame Eleonóre, Ladislav odišiel do Miškovca kde 24. septembra 1872 hladko prešiel maturitnou skúškou.

Od roku 1872 navštevoval Mníchovskú akadémiu výtvarných umení, kde bol žiakom Corneliovho následovníka, Alexandra Sträuhubera. Nudilo ho však formalistické štúdium na akadémii a necítil sa lepšie ani v maliarskej triede Otta Seitza. Od roku 1874 sa na parížskej akadémii – École des Beaux Artes – stal žiakom žánrového historizujúceho maliara Isidora Pilsa, ktorý sa preslávil obrazmi bitiek a pravdepodobne to bol on a Pilsov ďalší žiak, Louis Gardette, ktorý vzbudil neskorší záujem maliara vojnových motívov o túto tému. K tomu však nepotreboval mnoho inšpirácie. Mladý barón popri vnímavosti voči sociálnym problémom prejavoval elementárny záujem o každý dramatický osud a udalosť. Priťahovali ho prírodné katastrofy, povodne, epidémie či pouličné nepokoje. Podľa spomienok trávil každú voľnú chvíľku v Louvri, Meseé Luxembourg v iných galériách, pričom nevynechával výstavy Corotových diel. Takmer každú minútu svojho života si zaznamenal gréckym „tajným“ písmom do niektorého z tisícov skicárov či denníkov, ktoré umelec často strácal.

Mednyánszkeho denníky pôvodne slúžili predovšetkým ako skicáre a adresáre, ale časom začali čoraz výraznejšie nadobúdať denníkový charakter. Autor ich písaním sledoval niekoľko cieľov:

1. Zaznamenávať subjektívne pocity, myšlienky, nálady, psychické stavy, opisovať udalosti (aby si ich mohol pri práci ľahšie vybaviť a využiť), maliarske motívy, krajiny či štúdie, ktoré detailne alebo v skratke charakterizoval,

2. Značiť si adresy ľudí, s ktorými sa stýkal a zapisovať si praktické záležitosti (napr. výdavky, aktuálnu finančnú situáciu),

3. Skúmať vlastnú tvorbu, jej smerovanie, ciele a zámery, resp. hodnotiť výsledky svojej práce.

Jeho denníkové záznamy umožňujú nahliadnuť do vnútorného sveta mimoriadneho človeka, ktorý dokázal nesmierne trpieť i milovať, uvedomoval si ťarchu nekonvenčných životných situácií, napriek tomu ich vyhľadával a intenzívne prežíval. Objavoval dokonalú krásu v naoko bežných veciach a javoch – v rozkvitnutom čerešňovom kvete, v mrakoch a tieňoch pred búrkou. Nepokojná povaha ho hnala z miesta na miesto. Kým na prelome storočí bol kaštieľ a jeho stály ateliér v Strážkach základňou, z ktorej vyrážal, hoci aj na niekoľko rokov do sveta, po otcovej smrti (po roku 1895) sa Budapešť a Viedeň stali dvojicou miest, kam sa pravidelne vracal, aj keď zakaždým do iných ateliérov.

V roku 1875 navštívil Barbizon. Stalo sa tak v čase jeho prvého francúzskeho pobytu v rokoch 1874 – 1877. V lete roku 1875 sa po smrti učiteľa (I. Pilsa) už nevrátil do školy a začal maľovať v plenéri, čo patrilo k jeho obľúbeným činnostiam už v mladosti. V každom prípade sa Mednyánszky v Barbizone mohol venovať skúmaním lesnej krajiny. Už v mladosti sa u neho vyvinul dobrý pozorovací talent, čoho dôkazom sú jeho dochované kresby. Zaujímal sa o zachytenie atmosféry, javov, ktoré sprostredkovávali pocity a náladu. Venoval sa tematike lesa, močiarom, súmraku, dažďa či mesačnej noci.

Ladislav Mednyánszky sa v roku 1877 po návrate z Barbizonu zameral na aplikovanie barbizónskych princípov na námety, ktoré mal dôverne odpozorované z detstva a mladosti.

Mednyánszkeho zaujímala v okolí Strážok nielen príroda. Druhou tematickou skupinou jeho tvorby boli portréty a štúdie paholkov, sedliakov, kočišov, robotníkov či tulákov. Jednoduchí ľudia ho zaujímali nielen na území Slovenska, ale aj počas jeho pobytov v Budapešti, v Paríži či vo Viedni. Vo svojich denníkoch si viedol zápisky o zaujímavých charakteroch ľudí, s ktorými sa stretol. S niektorými ho pútalo silné priateľstvo a podporoval ich počas celého života.

Začiatok 90. rokov sa v Mednyánszkeho tvorbe niesol v znamení impresionizmu. V polovici spomínanej dekády sa pod vplyvom série smutných zážitkov v rodine, zo série úmrtí matky (1883), starej matky (1889), sestrinho syna (1889) a otca (1895) vrátil k svojmu symbolizmu z konca 70. rokov a vytvoril sériu alegorizujúco – symbolických obrazov. V rovnakom duchu ho hlboko zasiahla smrť jeho dôverného priateľa (lodníka) z Vácu Bálinta Kurdiho, s ktorým sa zoznámil v roku 1881 vo viedenských kasárňach. Bálint Kurdi zomrel v roku 1906 na ťažký zápal pľúc. Počas tohto pohnutého obdobia bolo vyrovnávanie sa so smrťou umelcovou hlavnou témou, čo dokumentujú motívy smrti, duchov a melanchólie. Mednyánszkeho tvorbu uzatvárajú diela z predvojnového a vojnového obdobia, na ktorých splýva figurálny motív s prírodným v jeden. Prvá svetová vojna ho zastihla vo Viedni. Ako 62 ročný sa dobrovoľne prihlásil na vojenskú službu a na frontoch pôsobil ako poľný maliar a korešpondent (pre Budapesti Hírlap). Hrôzy vojny prežíval postupne na ruskom, srbskom a talianskom fronte. Zachytil nielen hrôzy vojny, ale aj bežný život v táboroch a zákopoch. Strádanie najmä na talianskom fronte, a dlhé roky trvajúce neľudské útrapy podlomili jeho zdravie. Na jeseň 1917 na talianskom fronte vážne ochorel a musel sa vrátiť späť do Viedne. Po nedostatočnom zotavení začal horúčkovito maľovať, až kým nedostal druhú porážku a iné vážne choroby. Na jar 1918 poslednýkrát navštívil Strážky, aby sa zotavil z útrap vojny. Zo spomienok umelcovej sestry sa dozvedáme, že ešte na  jar „podnikal dlhé prechádzky, tešil sa z prebúdzania prírody, kreslil a maľoval pestrofarebné máje a Tatry z okraja tunajšieho lesa“. Následne odišiel do Budapešti a Viedne, kde po dlhej chorobe 17. apríla 1919 v byte svojho priateľa, maliara Gyulu Klábera zomrel. Pochovali ho o dva dni na to, v nedeľu o tretej popoludní, na 66. parcele verejného viedenského cintorína Zentralfriedhof. V roku 1966 boli jeho telesné pozostatky prevezené do Budapešti.

 

Pre blizšie informácie si možete stiahnut prílohy a pozrieť video.

Katarina_Benova_Akvizicie_diel_Ladislava.pdf

Vzdy_sa_pohyboval_velmi_vysoko_a_velmi_n.pdf